
Sedela som v zasadačke. Šéf prezentoval výsledky za minulý rok. Prišiel rad na náš projekt – projekt, ktorý som viedla osem mesiacov, prenocovala nad ním viackrát, riešila krízy, ktoré nikto iný nevidel.
Povedala som: „Urobili sme skvelú prácu.“
Kolega vedľa mňa povedal: „Ja som to dotlačil do cieľa.“
O štyri mesiace bol povýšený. Ja nie.
Dlho som si myslela, že je to nespravodlivosť. Dnes viem, že to bola chyba – moja. Nie v práci. V slovách.
Nie je to náhoda ani zlý charakter. Je to výchova. Rodové normy, ktoré nás celý život učia: buď skromná, nesúťaž, nevychvaľuj sa. Výsledok? Hovoríme o úspechoch tímu, firmy, kolektívu – a zabúdame povedať, čo som urobila ja.
Štúdie to potvrdzujú. Napríklad výskum Heidi Grant Halversonovej z Columbia University ukázal, že ženy pripisujú úspechy okolnostiam, kým muži osobnému výkonu – a to sa priamo odráža v tom, ako o nich hovoria. (Zdroj: Harvard Business Review, 2014)
Muži a ženy pristupujú k prezentácii výsledkov s odlišným vnútorným nastavením. Muži nevedomky komunikujú výkon a hodnotu. Ženy nevedomky komunikujú spoluprácu a skromnosť. Oba postoje sú dobré – ale len jeden z nich dostáva povýšenie.
A to nie je fér. Ale je to realita, s ktorou môžeme pracovať.
Pretože sme sa naučili, že hovoriť o sebe je vychvaľovanie. Že skromnosť je cnosť. Že ak robíte dobrú prácu, ľudia si to všimnú sami.
Nevšimnú. Manažér, ktorý rozhoduje o povýšení, nemá čas sledovať, čo skutočne robíte každý deň. Má čas počuť, čo mu poviete vy. A ak vy nepoviete nič – on počuje nič.
Hovoriť o svojich úspechoch nie je vychvaľovanie. Je to zodpovednosť voči vlastnej kariére.
Vezmite pero a papier. Napíšte na vrch:
„Som výnimočná, lebo…“
A píšte. Nezastavujte sa. Neopravujte. Nefiltrujte. Ak sa ozve vnútorný hlas, ktorý hovorí „ale to nie je také výnimočné“ – ignorujte ho a napíšte to aj tak.
Toto cvičenie robia ženy na workshopoch po celom svete. Prvých päť minút je ticho – každá zápasí so svojím vnútorným kritikom. Potom sa niečo uvoľní. A o dvadsať minút čítajú pred ostatnými, čo napísali – a prvýkrát v živote to vyslovia nahlas, nielen si myslia.
Je to veľmi silná chvíľa. Niekedy nám vyhŕknu aj slzy… Odporúčam vám to zažiť.
Znel by vám takýto spôsob komunikácie ako vychvaľovanie? Nie. Znie ako niekto, kto pozná svoju hodnotu. A ľudia, ktorí poznajú svoju hodnotu, dostávajú to, čo si zaslúžia.
„Bála som sa ľudí, ktorí hovorili: Kto si myslíš, že si?
Teraz mám odvahu sa postaviť a povedať: Toto som ja.“–Oprah Winfrey
A ak chcete toto trénovať naživo – príďte na bezplatný workshop. Robíme ho raz mesačne, v malej skupine.

| Precvičte si presne tieto formulky naživo, v malej skupine, zadarmo. Presne to cvičenie „Som výnimočná, lebo…“ urobíme spolu na živom workshope. Zadarmo. V malej skupine žien, kde je bezpečné hovoriť nahlas aj o tom, čo ste si doteraz len mysleli. Ďalší workshop: 1× mesačne. Miesta sú obmedzené. Rezervujem si miesto zdarma → |
Prvý krok k zmene je pomenovať vlastné úspechy – pravidelne, nie len pred hodnotením. Každý piatok vo Facebookovej skupine Zmena kariéry zdieľame 1 úspech z uplynulého týždňa. Malý alebo veľký. Pracovný alebo osobný. Skúste to tento piatok – príďte a napíšte. Prvýkrát je najťažšie.
👉 Pridajte sa do skupiny Zmena kariéry a napíšte váš prvý piatkový úspech →
SÉRIA POKRAČUJE
A vy? Zažili ste niečo podobné – moment, keď ste povedali „my“ namiesto „ja“? Napíšte mi do komentára.
Toto bola len prvá časť. V ďalšom článku nájdete 7 konkrétnych situácií, v ktorých ženy najčastejšie mlčia a platia za to kariérou (2/4). Možno sa v niektorej spoznáte.
Ak ste sa v tomto článku spoznali, pošlite ho žene vo vašom okolí, ktorá zažíva to isté. Možno je to presne to, čo dnes potrebuje prečítať.
→ Čítajte ďalej: 7 situácií, v ktorých ženy mlčia o svojich úspechoch →
Chcete dostávať novinky e-mailom?
Pridaj komentár